enter
close

Presahy

PRESAHY

Pre maľby Alexa Zelinu je fotografia len akousi nosnou konštrukciou. A to napriek tomu, že presahy k nej v jeho prácach nie sú možno na prvý pohľad jednoznačne identifikovateľné. Figúry sa vynárajú z plátien raz v konkrétnejšej forme, inokedy len v abstraktných náznakoch.
Fotografie, podľa ktorých Zelina maľuje, vníma totiž naozaj len ako piliere – nesnaží sa analogicky ich kopírovať, ako to robí vo svojich hyperrealistických plátnach Lukáš Betinský, ale pokúša sa priblížiť ich vizuálnemu jazyku iným spôsobom. Ľudí na fotografiách nevníma ako živé subjekty s určitým rodom, konkrétnym výzorom alebo vekom. Ich identita je pre neho nepodstatná. Zachytáva len nejasné siluety, obrysy, akúsi „auru“ zobrazeného.

Z fotografie preto neprenáša do svojho obrazu podobu samotného človeka, ale skôr obrysy tvárí v podobe „súbojov“ svetla a tieňa, kontrastov siluety a pozadia, vymedzujúc obrys len nepatrnými odchýlkami v tónoch farebných plôch.

Podoby tvárí sa nám javia ako akési odtlačky na plátne, masky či tváre ponorené v hlbinách rieky. Atmosféra zobrazení je tak mierou abstrakcie zosilňovaná a vyvoláva pocit nejasného násilia, strachu, smútku či melanchólie, jednoducho tajomstva.

Kombináciou expresívnych farieb, zvýraznením či potlačením určitého gesta alebo fragmentu tváre, väčšou či menšou mierou abstrakcie, monumentálnejším či subtílnejším rozmerom plátna si autor prispôsobuje obraz vlastným (emocionálnym) požiadavkám.
V poslednom období maľuje Alex Zelina predovšetkým obrazy podľa fotografií detí. Redukovaním ich tvárí na nejasný znak dokáže pri prepise na plátno najvýraznejším spôsobom spochybniť ich čistotu a nevinnosť. Mnohé z nich vyzerajú ako rozpité novinové fotografie. Oznam hľadaného dieťaťa? Atmosféra detstva strateného v čase? Zobrazeným i nezobrazeným tak maliar len potvrdzuje svoje neustále balansovanie na hranici reality a fikcie.

 

Text Michaela Paštéková a Silvia Rajčanová, november 2010

[CNW:Counter]